Instagram, virtuálny svet a my

Momentálne mám chvíľu čas, a tak sedím a rolujem si instagramom.
Áno áno, mohla by som aj variť, pustiť práčku, čo to upratať, nafotiť, popísať .. alebo čítať knihu, pozerať seriál či len kukať do blba..
Ja ale listujem instagram.
Sledujem príbehy cudzích ľudí cez fotky.
FOTKY, lebo o tom instagram je. O fotkách, sem tam s príbehom, slovami či značkami pod ním. Teda aspoň tak ho vnímam ja!
Sledujem mnoho ľudí. “Obyčajných” ľudí s pár sledovateľmi, ktorí pridávajú fotky ako sa im chce, jednu za týždeň občas 2 za mesiac.
Fotky sú fotené väčšinou mobilom a pridávajú k nim za popis jednu vetu, emotikona alebo pár hashtagov.
Stories dávajú zväčša iba občas, keď ich napadne – len tak ..
Potom sledujem ľudí, ktorí majú verejný profil s názvom osobný blog. U mňa sú to zväčša mamablogy, tatovia, cestovateľské blogy, fashion blogy, umelci, milovníci jedla, home-designu a sledujem aj skupinku fotografov.
Vo verejných blogoch je to s číslom “followers” veeeľmi individuálne, niektorí si ich po novom dokonca kupujú, iný ich majú zaslúžene. Niekto menej, niekto oveľa viac.
Snažia sa pridávať kvalitný obsah, či už kvalitou fotografie, alebo slovom – kedže k fotkám pridávajú články, dlhšie aj kratšie, pútavé aj tie, ktoré slúžia len na vykecanie.
Sú pre mňa zväčša veľmi inšpiratívne a preto ich aj sledujem. Títo ľudia sa snažia byť veľmi aktívni, denne pridávajú stories aj príspevky a snažia sa byť proste stále u vás “v obraze”.
Sledujem aj celebrity či zahraničné profily z neuveritelnými fotografiami. Ich upravovanie je neskutočné a vždy sa veľmi teším, keď na niekoho takého narazím. Musí to byť neskutočný kus roboty a času. Viem, ako mňa vie občas unaviť obyčajný lightroom?.

Milujem instagram, a aj keď je to niečo, čo ma na sebe celkom prekvapilo. Baví ma.
Je tu veľa ľudí, známych aj tých menej. Je tu aj mnoho ľudí, na ktorých som narazila len nedávno, sú dokonca z rovnakého mesta ako ja, majú tisícky sledovateľov a pri tom by som ich na ulici asi len ťažko (nemať instagram) brala za “iných”. (Aj preto to tu neberiem zas až tak vážne).
Je tu naozaj veľa, veľa rôznych ľudí, milión nápadov a príbehov. Je aj plný rodičov čo neukazujú tváre svojich detí, alebo ľudí, ktorí ukazujú iba svoje domovy, šatníky, zvieratká, autá, výrobky, či cestovsteľské návštevy, ale ich tváre by ste tu hladali len márne. Je úžasný!
– ten svet – virtuálny svet a mňa veľmi baví ho sledovať ?.
Nehľadám v ňom ale realitu. Nepatrím medzi tých, ktorých by ten virtuálny svet deptal. Len málo z nás by sa predsa skutočne delilo úplne so všetkým. A úprimne? Takého človeka by som asi ani nesledovala. Mám rada príbehy iných, ale každý máme život aj tam, mimo tohoto virtuálna. Tam, za displejom telefónu, obrazovky počítaču či tabletu a tak je to v poriadku ?.

A do ktorej kategórie radím seba?

Nikdy som svoj život nejako extra nezdieľala na sociálnych sieťach, aj preto skutočnosť, že som si v lete založila instagram a začala byť celkom aktívna, mojich blízkych dosť šokovala.
Nikdy som nemala rada to chvastanie sa cez sociálne siete. Tie nenápadné fotky gélových nechtov na volante frajerovho bmw, alebo selfie s našpúlenými perami. Celkovo si selfie sama (bez dieťaťa, manžela, kamošky alebo aspoň psa vedľa mňa) nerobím, a asi by ste takú u mňa na sociálnych sieťach, len ťažko našli. (?) Možno niekde v čase booom.sk, keď som mala asi trinásť.
Ani neviem, prečo som zrazu zatúžila mať potrebu byť “viditeľná”, asi to bude tým, že sa môžem pochváliť bez toho, aby to bolo niečo, na čom nemám veľkú zásluhu. Ako auto môjho muža, či značkovou kabelkou ktorú som si vyprosíkala. Jasné, že táto téma je celá veľmi na dlho, lebo stále nezarábam a vlastne aj klávesnicu do ktorej teraz ťukám kúpil on, ale snáď ste ma pochopili. Proste som dospela, obklopila sa správnymi ľudmi a zistila, že to ide celé aj inak. Okrem toho som konečne na niečo hrdá a mám vlastné skúsenosti, s ktorými som zatúžila sa podeliť. Moje deti a môj vzťah s manželom. Pre niekoho smiešne málo – pre mňa celý svet.

Mám blog. Mám verejný účet a pozrieť sa do nášho virtuálneho sveta môže každý.
A aj keď som sa tak rozhodla sama, je to aj dôvod prečo tam nedávam úplne všetko. Napríklad fotografie dcérok s oslintanými rukávmi, zapatlaného trička od kried či zvyškov obeda alebo foto, kde im z nošteka trčí “kamoš” tam nenájdete.
Neznamená to však, že sa chcem tváriť, že som “dokonalejšia” mama a že tak nikdy nevyzerali. Môžete mi veriť, že minimálne 90% času vyzerajú presne tak. (Nepreháňam ?)
Znamená to len, že ja viac riešim čo by na to, že ich také “vystavujem” povedali keby mohli.
Mojím názorom nechcem ale nikoho “hejtovať”, každý nech robí podľa vlastného uváženia.

“Ži, a nechaj žiť!”

Nakoniec, ja sama rada sledujem ľudí, ktorí aj nijak zvlášť upravenými fotografiami opisujú svoj život a je to milé, zábavné a ak pre nich je to v pohode, potom aj pre mňa.
Sama si predsa vyberám koho “sledovať” chcem a koho nie.
(Ne)Výhoda v insta svete a najväčšou pravdou totiž stále ostáva, že tu každý môžeme ukázať všetko vo svetle v akom chceme a byť kýmkoľvek chceme.
Takže treba k tomu tak aj pristupovať a nebrať asi zas všetko až tak vážne.
Nepridávam denne ani tisíc stories kde sme, čo obedujeme a už vôbec nie video-stories otočené na mňa – to tiež nezvládam ? . Občas sa síce stane, že pridám foto z kina alebo sem tam nejakého obeda či koláča, ale naozaj je to skôr zriedkakedy ako pravidelne.

A prečo?
Lebo si s vami radšej zavolám, a úplne najradšej kľudne stretnem.
Rada sa predstavím v reálnom svete, vezmem vás na kávu a pokecáme z očí do očí.
Ja prosto vždy budem skôr človek “face to face” ako virtuál.
Tu sa s vami rada podelím o fotky, nápady, rady.
Rada sa pomocou písmenok vyrozprávam a tak. Ale tam vonku vždy budem iná. Neviem či je to dobré, či zlé. Niekto tvrdí, že tým pádom nemôžem byť blogerka a môj blog nikdy nebude blog blogov, lebo neukazujem všetko!
Ja ale asi ani nechcem aby to bol “blog blogov” chcem len byť.
Pridávať si fotky, občas napísať niečo, čo vám možno niečo dá a občas si to prerolovať až na začiatok, a zaspomínať.

Chcela by som tento náš virtuálny svet, udržať v téme – pekná fotografia s reálnym príbehom zamilovanej, šťastnej (nie vždy) perfektnej manželky a matky – lebo to je moja realita – príbehy pod fotkou.

A tak dúfam, že sa mi to podarí a že sa vám tu u nás, bude páčiť.

Dúfam, že som vás neuspala a všetkým, čo dočítali až dokonca ďakujem a budem rada, ak mi dáte vedieť aký je ten váš názor na tento virtuálny svet všade naokolo ?.

Majte krásny večer, manželkomama V.