Manželstvo mojimi očami

Je mi úplne jasné, čo asi mnohým z vás práve prebehlo hlavou: „Čo asi tak 25 ročné žieňa môže vedieť o manželstve?“ Máte pravdu, zatiaľ takmer nič! ?‍♀️
A keď už si aj začínam myslieť, že som prišla ako na to, celé sa to zvykne pototo.
Sama pochádzam z rozvedenej rodiny, rovnako, ako aj môj muž, no možno práve preto má pre nás ešte väčšiu cenu to naše spoznávať, budovať, chrániť a udržať si ho.

Vtipné ale je, že keď som ako dievča rozmýšľala o tom, aké to asi je byť manželkou, vždy som mala v hlave skôr deň, kedy sa ňou stanem – aké budú moje svadobné šaty, či kam by som šla na svadobnú cestu ?‍♀️?.
Manželstvo ako také, som vnímala vo všeobecnosti ako jeden pekný deň, kedy sa to celé svadbou nejako zocelí a od toho dňa budeme proste spolu v dobrom aj v zlom, do smrti, amen!
Ono to ale čuduj sa svet, fakt nie je až také ľahké .
Skutočne fungujúci vzťah, a neskôr udržanie spomínaného manželstva, dá totiž naozaj celkom zabrať. O to viac, ak sa snažíte naozaj o vzťah starať, rozvíjať ho a nebrať ho ako samozrejmosť. Všetky tie kompromisy, empatia, vzájomný rešpekt… donekonečna! No aj keď to nie je vždy úsmevné, ľahké, ružové a neviem aké, je to jednoznačne jedna z tých najkrajších životných výziev a ciest, o ktoré sa oplatí bojovať a budovať ich k dokonalosti aj každý deň odznova .

„Ak má byť manželstvo vydarené, treba sa zamilovať veľa ráz, ale vždy do tej istej osoby.“ John Goodman

Verím však, že ľudia sú rôzni a možno naozaj nie každý túži byť niekoho manželkou /manželom a že sú naozaj aj ľudia, ktorým je to OBOM spolu skutočne jedno a považujú to len za zdrap papiera, ktorý na ich vzťahu nič nezmení a milujú sa nekonečne aj bez neho.

Pre mňa, absolútne romantickú preromantickú dušu, má ale manželstvo naozaj obrovský význam!
Nevnímam ho len ako bezvýznamný papier ale hlavne ako zväzok dvoch ľudí, ktorí sa rozhodli zdieľať svoj život spolu so všetkým (aj tým úradným), čo k tomu patrí, poriadne to osláviť,
so spoločným priezviskom vychovať deti, a ak to bude aj po ich „odchovaní“ možné, zostarnúť spolu a byť pochovaní vedľa seba. ??
Priezvisko spomínam preto, lebo aj ja som si vyskúšala, aké to je, keď na vás u detskej doktorky volajú “pani” no to priezvisko na kartičke vašej dcéry vám proste nepatrí.

Môj M. ma o ruku požiadal 14.2 2014 no o pár dní nato vyskočili vytúžené 2 čiarky a keďže som na svadbe túžila byť „sama sebou“, odložili sme ju na dobu, keď sa na to budeme cítiť. To, že so mnou chce práve on prežiť zvyšok života a vziať si ma, bolo pre mňa ale v tej chvíli dokonca hodnotnejšie ako to „ÁNO“ pred pani úradníčkou.
A aj keď je pravdou, že v tej dobe (tehotevstva) som svadbu vlastne ani nijak zvlášť neriešila, všetko zmenil deň, keď mi doktorka v pôrodnici, pár dní po pôrode, do náruče vložila našu dcérku, no pri jej oslovení som pocítila, že mať spoločné priezvisko nabralo naozaj úplne iný rozmer a priority sa zmenili.

A tak sme si o 7 mesiacov neskôr, na Sofiine meniny a medzinárodný deň rodiny, povedali áno aj úradne.
A musím priznať, že som naozaj vďačná za to, že som sa v dnešnej šialenej dobe stala jeho manželkou bez toho, aby som žila v nejakej neistote či to vôbec príde. Mala som v živote to veľké šťastie, keď sa žena stane manželkou z lásky a nie z nutnosti ani dohovárania a verte či nie, dnes je to naozaj čoraž vzácnejšie. O to viac som za to vďačná jemu, keďže myslím, že to nemal úplne ľahké, presadiť snáď u celého sveta, že práve ja za to stojím. No on to ževraj vedel, a tak v piatok 15.5. 2015 povedal čo mal a oženil sa s tým obyčajným 21 ročným dievčaťom bez výnimočných schopností či majetkov…

A už sa nemôžem dočkať ako si to spolu údajne o 46 rokov opäť zopakujeme ????

………….

Viem, že dnes už je to málokedy všetko tak krásne a verte že keby som naozaj mohla doprajem to úprimne zažiť každej jednej žene, ktorá po tom túži.
To všetko! To milé stresovanie pri prípravách svadby či výbere šiat, či to mať doma zavesené krásne svadobné fotografie, kde vyzerá absolútne bezchybne (lebo taká je každá nevesta) a hlavne ten pocit, keď si môže s hrdosťou hovoriť manželka. To je myslím naozaj, hlavne pre ženy, úplne „iný level“ a pocit dôležitosti, ktorý, dovolím si tvrdiť, túži zažiť každá žena, a hlavne mama spoločných detí, bez ohľadu na to, čo tvrdí, len aby ľudia náhodou nedajbože nemali pocit, že robí nátlak na svojho partnera, alebo ho chce rovno hneď obrať o všetky peniaze s víziou ako sa budú deliť majetky pri rozvode. #hroznadoba

Ak žena a matka od muža nedostane aspoň utvrdenie v tom, že ona je tá žena, ktorú si chce vziať je to naozaj celkom nefér a celkom smutné. A tak by som chcela iba povedať, že ak toto číta nejaký muž, verte mi, že niekedy naozaj stačí len ten prísľub, že raz to príde a počíta sa s tým. Všetci predsa vieme, že nie vždy je možné vziať sa hneď, len preto lebo niekto chce. Nie vždy sú na to napríklad financie či správna doba. No keďže každá z nás si to predstavuje inak, verte, že sú napríklad aj ženy, ktoré sú ochotné pre svoju rozprávkovú svadbu ísť pracovať aj nadčasy ak treba. Páry, ktoré sa pre svadbu zrieknu dovoleniek pri mori aj na pár rokov alebo je to pre oboch „odmenou“ napríklad za spoločné chudnutie. Myslím, že všetko sa dá, len o všetkom treba hlavne otvorene hovoriť. Netvrdím, že si to má žena teraz od muža vyslovene pýtať sama a naliehať, no myslím, že keď už s niekým plánujeme rodinu, deti (ktoré sú naozaj na celý život ) je tiež úplne prirodzené otvorene hovoriť aj o svadbe.
Okolo seba totiž čoraz viac vidím páry, ktoré sa o tom, ako to ten druhý cíti, väčšinou naozaj dozvedajú až po otázke „A kedy bude svadba?” No myslím si, že práve v tomto smere nie je nič horšie, ako pocit neistoty a čakanie, že sa to možno vyrieši samo. No to „samo“ často môže mať úplne iný rozmer, ako by sme čakali.

A aj keď je dnes spomínaná otázka „Kedy bude svadba?“ často nepríjemná a intímna, pomaly tak, ako či ešte kojíš alebo kedy budete mať ďalšie dieťa (pritom si prvé pomaly ešte ani neporodila) verte, že kto nezažil, nepochopí. Preto majte s týmito typmi a často s prípadom nepochopenia trpezlivosť, nič iné nepomôže a je zbytočné vysvetľovanie. Hlavne v tom majte jasno vy, a potom už bude všetko ostatné zvládnuteľnejšie.

A aký je váš názor na manželstvo? Je pre vás dôležité alebo si viete život predstaviť kľudne aj bez obrúčky?
🙂

Manželkomama Viki